Môžeme smelo povedať, že Mike D'Antoni je vcelku priekupníkom ofenzívneho basketbalu. Posunul ho na inú úroveň, svoje tímy naučil hrať rýchlo, prakticky vylúčil dvojbodovú streľbu zo strednej vzdialenosti a na pre mnohých je hra Houstonu atraktívna. Pre mňa ani tak veľmi nie, a hneď sa vám budem snažiť vysvetliť, prečo si to myslím.

Základné a veľmi jednoduché pravidlo znie – tri je viac ako dva. D'Antoni je jedným z mužov, ktorí toto heslo využívajú vskutku do bodky. Na tento systém má potrebných hráčov, aj distribútorov (Harden, Paul), aj strelcov (Gordon, Ariza, Green, Anderson), ale aj doskakovača na lapanie lôpt (Capela). Jeho systému teda nič nechýba, generálny manažér si ho vybral v lete 2016, priviedol mu hráčov podľa jeho gusta a zistil, že rozhodnutie nebolo krokom do blata. Aspoň zatiaľ nie.

Rockets strieľajú priemerne za jeden zápas takmer 44 trojkových pokusov (prvé miesto spomedzi všetkých), čo je totálne šialené číslo, ak si porovnáme, že v sezóne 2009/10 malo vedúce Orlando 27 trojok a na prelome tisícročí sa na vrchole vyhrievalo Sacramento s 20 vystrelenými trojkami a so streleckým tripletom Peja Stojakovič, Nick Anderson, Jason Williams.



Už od začiatku trojkárskej revolúcie som bol skôr v skupine tých, ktorým sa nový herný štýl veľmi nepáčil. Ako vravím, nemám nič proti trojkám, ale iba vopred pripraveným, keď má strelec voľné pole a nestrieľa cez obrancu. To sú akcie, aké nerád vidím (JR Smith by istotne oponoval, však?). Pravdaže, proti krásnym akciám, keď útok zamotá obranu a pošle strelca do ľahkej pozície, odkiaľ má možnosť bez prípravy vypáliť, absolútne nenamietam a na také niečo by som sa dokázal dívať hodiny a hodiny.

Prečo ale Houstonu neverím aj napriek tomu, že patria k špičke Západnej konferencie a celej NBA a v tabuľke efektivity im patrí po nezastaviteľnom Golden State druhé miesto? Viete, trojky nie sú všetko a v minulom play-off bola problémom (okrem niekoľkých ďalších) práve nevariabilná ofenzívna zložka Houstonu.

Harden a play-off v Houstone? Veľmi nepasuje k sebe

Odkedy sa The Beard dostal do mužstva Rockets a stal sa voľbou číslo jeden, v play-off doteraz akosi nevedel nájsť správny recept na úspech. Nielen na úspech, ale aj na vlastnú hru. Bodové priemery by vás na prvý pohľad mohli pomerne ľahko oklamať, pretože v tejto kategórii sa nijak neodkláňal od svojich bežných štandardov. Ibaže, nastrieľané body nie sú všetkým, na základe čoho sa usudzujú závery.

Krásnym príkladom bol minuloročný boj vo vyraďovacej časti. Už prvá séria naznačila, že Harden má značné problémy, ale Westbrook prakticky sám nemohol tímu Rockets sekundovať alebo sa mu dokonca vyrovnať. San Antonio potom v druhom kole, najmä kouč Popovich, našlo ideálny herný systém na čo najlepšiu elimináciu najväčšej zbrane Rockets.

Harden sa trápil a aj keď mu body na konto nabiehali, nebol to ten starý sebavedomý a nezastaviteľný bradáč. Čiernou bodkou za nevydarenou sériou bol záverečný zápas, v ktorom Rockets doma prehrali o 39 bodov a celkovo 2-4 na zápasy. Harden v ňom vystrelil iba 11-krát, na účet mu nabehlo iba 10 bodov a nepochybne ešte dlho premýšľal, kde nastala chyba.

28-ročný rodák z Kalifornie vyzeral v onom zápolení akýsi zdrvený, vyčerpaný a unavený. Akoby vôbec nemal potrebnú motiváciu dotiahnuť sériu minimálne do siedmeho zápasu. Teraz má po svojom boku Chrisa Paula, ktorý mu značne uľahčuje úlohu. Je to vzájomné, jeden pomáha druhému, ten druhý zase prvému. CP3 sňal z Hardenových pliec mnoho zodpovednosti, čo sa môže v play-off pozitívne prejaviť.

Harden by sa nemal náhliť za ocenením MVP, i keď si ho tisícpercentne zaslúži. Zaujímať by ho mal hlavne hlboký prienik v divokých vodách play-off, pretože v tejto fáze doteraz priveľmi nepresvedčil. Asi aj sami uznáte, že rozdiel medzi regular-season Hardenom a play-off Hardenom je dozaista obrovský. Momentálne je zranený, a myslím, že by sa nemal s návratom uponáhľať, nemá dôvod – Houston je v bezpečnej pozícii, zápasy navyše má prakticky už zaručené, tak načo zbytočne siliť niečo, čo nie je nutné?



Mike D'Antoni a jeho reakcie v kľúčových momentoch

Ako som v úvodných riadkoch napísal, niekdajší kouč Suns, Knicks či Lakers je priekopníkom a mužom, ktorý posunul svoj súčasný systém o niekoľko schodov vyššie. Dosiaľ však nepresvedčil, že s ním je schopný hrať aj v play-off. Ide totiž o jazdu na tenučkom ľade, keď žijete a zomierate s trojkami. Sú krásne, ale na veľké výhry v play-off potrebujete omnoho viac ako len túto jednu činnosť plus doskakovacie a smečiarske schopnosti Clinta Capelu. To nie je žiadne zneuctenie kvalít tohto inak húževnatého chlapca, veď on sám osebe je skvelý.

Spomeňme si opäť na minuloročné play-off, jeho prvé v službách Houstonu. V prvej sérii ešte stačil na Billyho Donovana, ktorý veľmi nemal na výber, než len so zaťatými päsťami veriť genialite a výbušnosti Russella Westbrooka. Keď ale prišlo na lámanie chleba v proti San Antoniu, ukázali sa skúsenosti, trénerský um a vyspelosť. Po prvom zápase všetci odpisovali partiu skúseného Gregga Popovicha, ale on sa ponoril do skúmania a zaraz zistil, kde sa nachádzajú hlavné rébusy...D'Antoni mohol len ticho sedieť sa dívať na génia v akcii.

Opäť, D'Antoni nie je v žiadnom prípade zlý kouč, ale v play-off nastávajú momenty, kedy sa hráči otočia práve k trénerovi a dúfajú, že on bude ten správny radca a zo zázračného trénerského saka vytiahne nečakanú akciu. Ak je ale ničím takýmto nedisponujete, potom súpera prekvapíte len veľmi ťažko.

V apríli prichádza kvalitnejšia obrana

Základná časť je dlhá, doslova maratónska a často prichádza k zápasom, keď mužstvo zo seba nedokáže dostať 100-percentný výkon. Je to úplne normálne, aj hráči sú len ľudia a niekedy nie je možné ísť naplno. Klesne sústredenosť, naladenie sa na stretnutie, snaha nie je na najvyššom bode, obrana je omnoho priestupnejšia, súper si pripisuje body ľahšie. Vtedy ide zväčša o trápenie a často aj prehraný zápas.

Ledaže v play-off sa situácia obracia o kompletných 180 stupňov. Počas najzásadnejšej časti sezóny idú 90-percentné výkony do zabudnutia, všetci idú naplno, pretože dobre vedia, čo je v hre. Obrana už nie je priepustná, všetci sa snažia brániť na doraz a nedovoliť súperovi ľahko skórovať. A práve k tejto situácii určite príde aj tento rok.

Ak ofenzíva Houstonu nebude dostatočne chytrá na to, aby eliminovala obranu telo na telo dôvtipnými a obratnými útočnými akciami, uvoľňovaním sa, tak znovu neuspeje. Tu nastane čas Mikea D'Antoniho, aby preukázal, že svoje trénerské remeslo dokáže povýšiť v najdôležitejších okamihoch sezóny. Načo mu bude geniálna základná časť, ak sa nezmocní najvýznamnejších zápasov ročníka?

Houston môže smelo premýšľať o účasti v konferenčnom finále. Veď má dve superhviezdy, solídnu skladbu okolo nich, vynikajúceho lavičkového hráča v podobe Erica Gordona, a tak ďalej...V ich prípade však vyskakuje spod stola veľa „ak“, ktoré musia byť eliminované. V opačnom prípade by sa mohlo opäť stať, že Houston vyhrá len jednu sériu a z play-off sa bude pakovať rezkým krokom. A to určite nik nechce dopustiť.